Okrem varenia sme hneď na začiatku festivalu dostali úlohu reflektovať predstavenia, ktoré neuvidíme a zhodnotiť festival, ktorý zažijeme v úlohe bufetárok. Čo sme raz sľúbili Gazdovi, to platí. Možno by sme mohli nazvať tento report “Ako sa varia festivaly”. Divadelné festivaly. Špeciálne, ako sa varia tie odvážne festivaly. Môžeme písať o tom, kto koľko zjedol. Alebo kto koho nezjedol. Alebo kto bol aký herec. Ako zahral, že mu chutí. Alebo do akej miery bol jeho výraz pri výbere jedla autentický. A či improvizácia s nami, so sestrami Šrámkovými stála za to.

Skladali sme si vlastné dočasné svety z pokrájaných kúskov zeleniny. Zakúšali body-art skrz porezané prsty, popálené jazyky a nevyspané oči. Pokúšali sa o choreografiu, snažili sa nevypadnúť z rytmu, odhadnúť správnu mieru prekvapivosti a súladu v jedle. Nerešpektovali sme totiž žiadnu hranicu medzi variacimi a hladnými, neprestajne sme ju narúšali interakciou servírovanou v bielych miskách. A kým sa hore v galérii riešili perspektívy nezávislého divadla na Slovensku, sestry Šrámkové v podzemí plakali nad cibuľou.

Možno sme nestihli všetky predstavenia, ale bavili sme sa. Skrze náš malý kiosk, ktorý bol pre nás centrom, východiskom i útočiskom, ale hlavne miestom, kde sme sa stretli so všetkými, ktorí sa KioSK-u zúčastnili. Na festivale pre odvážneho diváka s náročnými chúťkami, sme sa trúfalo pokúsili uspokojiť i jeho chúťky chuťové. Umenie-neumenie, nakoniec aj tak dôjde na to, že jesť treba. Lebo baviť (dojať) náročného diváka nestačí. Treba ho aj zasýtiť. Metaforicky alebo naozaj – všetci boli hladní. Talent tu nič nezachráni… Naša úloha bola teda jasná. Priviesť ku konzumácii tých, čo sa sem prišli vzpierať proti konzumerizmu v umení. A to je výzva.

(Vždy minimálne jedna sestra Šrámková musela zostať strážiť naše teritórium vymedzené vôňou dymu a polievok– vlastne ani nevieme pred čím, ako sme si uvedomili neskôr, možno len z číreho pudu teritoriality, pretože sa z nás postupne stalo niečo ako svorka. Po predstavení sa na strážkyňu ostatné sestry vrhli s otázkami a pomedzi servírovanie jedla si zapisovali jej výroky o predstavení, ktoré nevidela. Bavilo nás to deň a pol. Potom sme zistili, že namiesto sediacej Šrámkovej postačí ceduľka „PRíDEM NESKôR“ a chodili sa pozerať spolu. Každopádne výstupom sú vety, fragmenty, úlomky vyplynuté pomedzi krájanie alebo sedenie nad vínom, ktoré sú celkom bezkoncepčne vpletené do tejto reflexie. Písané tučným písmom.)

Vo štvrtok večer sa sestry Šrámkové ocitli v sieťotlačovej dielni pred HROMADOU jedla. Jej rozmery vzbudzovali bázeň. Ocitli sme sa pred ňou ako pred beztvarou hmotou. A zostali bezradne prestupovať na mieste, paralyzované tušením toľkých rozhodnutí nutných na to, aby sa zo surovín stalo jedlo. Aby z hmoty vzniklo niečo viac-menej ohraničené. Všetci sa tam váľali. Pravdupovediac, moc som sa v tom neorientovala. Najťažšie je prvé gesto. Čo vziať do ruky a čo s tým urobiť. Je to moment (ale koncentrovaný) bezradnosti z čelenia nekonečnu možností. Zhodli sme sa, že zvolíme slow prístup, pretože je teraz v kurze a preto, že efektivita nie je práve našou doménou. Pri vedľajšom stole sa glazúrovala keramika a klábosilo o živote; pri našom mixovali pomazánky a vychytávali chute. Umrel mixer Eta, ale so cťou; 10 minút po tom, ako rozmixoval všetko, čo bolo treba. Pomazánky sa podarili, len sestry Šrámkové zistili, že nestíhajú. Nakoniec stihli len-tak-tak; na hraniciach možností slow prístupu. Dvere S-dvojky sa otvorili v momente, keď sme doliali posledný pohár vína. Zo šumu rautujúceho davu sme po predpremiére „The Painted Bird/ Bastard“ pomedzi divácku spokojnosť a prežúvanie najčastejšie zachytávali informáciu, že „hudba bola fakt dobrá“.

Ak som tam bola, tak iba telom.

V piatok začal Kiosk a sestry Šrámkové začali variť. Netušili, ako sa varí sto porcií, a mali len približnú predstavu, koľko to asi môže byť. Malo sa začať francúzsko-slovenskou sureálnou kolážou. Z koláže však ostala len jej domáca časť. Ale Eva Klimáčková sa nevzdala a (odvážne) použila i staničné suroviny á la Kosťo a Kamil. Ak to boli herci, tak boli moc dobrí. Aby sme vyrovnali zahraničný deficit dňa, doplnili sme festival o južanský temperament. Studený a španielsky. A bolo ho dosť. Gazpacho polievka zaplnila žalúdky aj celej hromade workshopistov, ktorých nám dodal Pavel Zuštiak. Naša premiéra sa podarila. Polievka sa zjedla do dna. Tá ich tiež. A aj Jarova. Prvá časť festivalu mala Happy End. (Ktorý si však všimlo len málo ľudí…) Prišlo mi úzko. Vedľa mňa sedel dosť široký pán.

V sobotu sme sa nestíhali obracať. Teda stíhali. Tikali sme ako hodinky. Sestra sem, sestra tam. Dokonca aj vtip o nás vznikol. Autorský a autentický. (Zavolajte Marekovi Piačkovi, určite vám ho milerád posunie ďalej.) Bolo nás veľa. Hanbím sa, ale čo už. A aj ich bolo. Plno ľudí, plno predstavení, plná záhrada - bolo treba konať rýchlo a jasne. Tik – tak. Stručne, kus-kus. Asi sa tento minimalizmus pozdával i suprematickýcm zbojníkom Mio – Mio. Podobne ako ich instantná opera aj kus-kus sa len zaleje. Možno preto sa tieto dva originálne súčasné divadelné (kus-)kusy (ako ich nazval Marek Adamov vo svojom reporte) zdržiavali tak často na daždi pri našom stánku. Suprematicky svoje vnemy v tomto prípade však považujem za nepodstatné a bezpredmetné. Závery tu nie sú na mieste. Veď to bol len začiatok…

Ohodnoť predstavenie od 1 do 10.
Sedem.
Prečo nie šesť?

Divadlo SkRAT úporne hľadalo novú zrozumiteľnosť a okrem toho aj starú cibuľačku z obeda. Neúspešne. Teda ich predstavenie úspešne potvrdilo fungujúci dobrý a živý vzťah s publikom, Ľubo Burgr v ňom však asi vyčerpal svoju dennú „kuchynskú“ všednú poetiku a do skutočného života mu nič neostalo. Teda z cibuľačky mu neostalo. Napila sa z nej totiž Mucha. Nakoniec na nás ale aj tak nezanevrel. Vrátil sa s typickou tragikomickou „SkRATovskou“ beznádejou a so slovami, že nenašiel svoju cieľovú skupinu, si prisadol k nám. V niektorých momentoch to bolo veľmi. Snažíme sa to nebrať osobne a vnímame to len ako jeho voľne poprepájané Zvyšky z celého dňa.

Nevieme, aké bolo predstavenie Jara Viňarského spolu s Divadlom z Pasáže, ale čo vieme určite je, že Jaro sa stravuje pravidelne a na jedlo nehundre. Práve naopak. (Vypýta, zaplatí, zje, misku donesie a pri tom prehodí: „Zase dobré, čo vám budem hovoriť.“) Ak takto zodpovedne a s radosťou pristupuje aj k svojim predstaveniam, tak klobúk dolu. Veríme, že na KioSK-u (i v našom kiosku) nielen hľadal, ale aj nachádzal.

Jedným slovom: Aké to bolo? - Výborné. Ja nie som moc vtipná.

V sobotu si prišli na svoje aj mäsožrúti. Prišiel totiž hladný Vlk. Na scéne sa na festivale ani nemihol, pri nás sa však mihal celkom slušne. A to na rôzne spôsoby. Robil spoločnosť nie len sestrám Šrámkovým, ale aj grilu a špekačkám a klobáskam a dúchaniu do pahrieb a podržte sa, dokonca aj drevo sa rúbalo. V tomto prípade neplatí, že človek človeku vlkom, ale voľne by sa to dalo upraviť na Vlk človeku grilom.

Čo hovoríš na hudbu? - Napadlo ma: výborná.
Práca so svetlami? - Oslnivá. kostýmy? - Strohé. A telá?
-Telá? tam nebolo len jedno?

S plným žalúdkom sa síce dobre netancuje, ale pod Rondlom na Stanici sa veru cez sobotňajšiu noc našlo zopár kúskov tanečných, sťa by chystajúcich sa na nedeľné vystúpenia. Zdalo sa ti to zdvojené, alebo rozdvojené? Aj-aj. Sestry Šrámkové sa ocitli na druhej strane pultu (barového) a spolu s ostatnými sa zaradili do víru noci. To sa nemohlo zaobísť bez následkov.

Nedeľa bola totiž výsostne pohybová a tanečná. No pohyby po dvoch dňoch (i nociach) boli mierne zdeformované. Teda tie naše kuchynské. Tempo bolo pozvoľné až nestíhavé. Schopnosť koncentrácie na nule (ak nie pod ňou). Na naliehavé volania okoloidúcich účastníkov festivalu: „Sestry, čo bude dnes dobré?“ sa len sťažka dalo pohotovo reagovať. Tak sme reagovali sťažka. Vonku ako v Londýne na jeseň a voda na dvojplatničke nie a nie zovrieť. A sestry Šrámkové sa v danej chvíli zmohli len na kávu na bare. Nebyť Intsa, ktorý vonku rozložil oheň (pod podmienkou, že v cestovinách nebudú fuj olivy), sedíme tam a čakáme doteraz. Čo by, koniec koncov, nemuselo byť najhoršie. Ale hranice treba prekonávať. Zase všetko žerem, čo krájam. mňa už to nebaví. Došiel akýsi Frank, čo vraj reflektoval konzumný spôsob života. Povychvaľoval všetko, čo za tri dni skonzumoval, takže sme z toho vyvodili záver, že asi je všetko tak, ako má byť. A aj jeho obľúbený zázvor bol údajne tam, kde mal byť. V kuskuse, kde vôbec nebol.

Radšej by si na to išla znovu, alebo na čaj s rumom?
No podľa toho, s kým.
S Jarom Viňarským.
S kým?

Dve ženy s ich samotou sa stretli tak, že sme si to ani nevšimli. Všimli sme si však zručnosť jednej z nich pri krájaní, aj špeciálnu kuchynskú zvučnosť, ktorú pri tom produkovala. Zhodli sme sa: to musí byť Šrámková z druhého kolena. Inak predstavenie dokonale zapadlo do útlmu (možno nášho), ktorý sa tiahol cez spomalenú hundravú upršanú nedeľnú atmosféru. Z nej festival vyslobodili dvaja (v danom kontexte) nepochopiteľne svieži tanečníci z Bruselu. To nemyslím vás všetky, to ja jej vykám, lebo to je také interview. Ale Slováci. A my sme pre nich prichystali slovenské slíže s makom. A aj keď Stano Dobák a Peťo Šavel rozdávali jeden nám a dva sebe, my sme pre istotu slíže nakoniec nerozdávali vôbec. Horká chuť maku s akousi neurčitou trpkosťou sa nepozdávala ani odvážnym divákom. Tak si to predstavte. A ten kto si trúfol, môže byť na seba pyšný.

A aby ste vedeli, aj my sme pyšné. (Ten pocit, keď prechádzate s vriacim kotlom cez chodbu, a niekto vykríkne: „Sestry Šrámkové!“ a dav sa rozostupuje…) Na to, že sme mohli pripravovať, rozdávať a zdieľať. A že sa podarilo z našej malej kuchynky vybudovať priestor, malé centrum, kde sa stretli postupne všetci. Prirodzene a hladne. Aj keď bolo chladne. Lebo jesť sa musí. Na veky vekov. A chce.

Vieš, čo je najlepšie? Keď babky, že ameň. To ňeňi ameň.