Kde je vôľa, tam je predstava.

Lesť rozmyslu je instantná komorná opera v troch dejstvách o spájaní a rozdeľovaní Československa. Beňačka a Piaček už v roku 2000 pracovali na opere Posledný let o živote a diele M. R. Štefánika. Téma spolužitia Čechov a Slovákov im je teda aj umelecky blízka. Na podnet Fedora Blaščáka a Marka Adamova sa pustili do skúmania terénu nedávnej histórie - stretnutia Vladimíra Mečiara a Václava Klausa v roku 1992, na ktorom sa pod platanom v záhradí vily Tugendhat v Brne dohodli na delení spoločného štátu (o obsahu ich rozhovoru dodnes kolujú len legendy).

S pomocou Martina Ondrisku (pracovali s ním už na operách Kráľ duchov, Malevich-Malevich, …) vzniklo libreto a celková koncepcia opery, ktorá sa témou vývoja slovenského národa zaoberá od obdobia obrodenia až po rozdelenie ČSFR v roku 1993. Opera využíva osobitú nadsázku a iróniu a kriticky a s triezvou dávkou sebareflexie hovorí o historickom vývoji (česko)slovenského národa. Končí symbolickým stretnutím Václava Klausa a Vladimíra Mečiara, ktorý vyhlasuje text Deklarácie Slovenskej národnej rady o zvrchovanosti Slovenskej republiky v prvej osobe.

„Slávnostne vyhlasujem, že moje tisícročné úsilie o svojbytnosť sa práve teraz naplnilo. Uznávam tvoje právo na sebaurčenie, aj jej, aj jeho, aj jeho. V tejto historickej chvíli touto deklaráciou vyhlasujem svoju zvrchovanosť ako základ suverénnej existencie…mňa.“

Podobne ako v opere Zbojníci aj v najnovšej opere sa opäť zjaví postava francúzskeho generála M.R.Š. Technológiu použitú v Ľsti rozmyslu si Mio-Mio naživo vyskúšali pri realizácii Urban Oratoria v Košiciach. Ide o štvorkanálový setup, ovládaný z javiska s použitím vždy dvoch kusov zariadení - on stage mix, Mio DigiWalker P560, iPad, netbook Asus EEE, bezdrôtový mikrofón a prijímač.

Mio-Mio
Stano Beňačka a Marek Piaček spolupracujú od roku 2008 v elektronicko-improvizačnom súbore Mio-Mio. Využívajú špeciálny softvér Clanger Theremin. Zvuk vytvárajú pomocou malých GPS hardverových zariadení Mio DigiWalker P560. Pre ich vystúpenia sú charakteristické glisandá podobné reálnemu tereminu. V roku 2011 rozšírili svoj technologický park o iPady (softvéry Sunrizer, SunVox, MadPad HD, Sylo Synthetizer, Theremin, DJ SoundBox, iMachine, Alchemy, SoundPrizm Pro, FourierTouch a iné).

Stano Beňačka a Marek Piaček využívajú pri predstavení skúsenosti s improvizáciou a účinkovaním v rôznych zoskupeniach (dona@u.com, Vapori del Cuore, Voice Over Noise, Gourounaki, Požoň sentimentál, Slovenský filharmonický zbor a. i.). Obaja hudobníci pracujú spolu už od roku 1999 na rôznych projektoch (symfónia Nuntium Magnum, opera Posledný let, hudobno-tanečné predstavenie Zlet, séria improvizovaných predstavení s názvom Sonáta, komorné opery Zbojníci a Malevich-Malevich, improvizovaná opera Kráľ duchov, oratórium Urban Oratorio…). Ako Mio-Mio účinkovali na festivaloch Multiplace, Anasoft Litera, Akademický Prešov, European Chamber Opera festival Praha, New-New
Brno, Melos-Étos Bratislava, KioSK Žilina, Košická biela noc a i. Ich hudba vyšla na CD sampleri Kraa (AtraktArt) a na vinyle v projekte Vinylized Vol. 2 (4mg Records). Spolupracujú aj s režisérom Petrom Važanom.

Libreto: Marek Piaček, Stanislav Beňačka, Martin Ondriska, Fedor Blaščák
Réžia: Martin Ondriska
Dramaturgia: Fedor Blaščák
Hudba: Stanislav Beňačka, Marek Piaček
Účinkujú: Mio-Mio / Marek Piaček, Stanislav Beňačka/ a ich hostia Marek Adamov a Martin Ondriska
Produkcia: Stanica Žilina-Záriečie

Inscenácia vznikla s finančnou podporou Ministerstva kultúry Slovenskej republiky a Nadácie Intenda.

www.memorykontrol.org
www.mio-mio.org

Mediálny príspevok s Marekom Piačkom o opere Lesť rozmyslu, publikovanej v denníku SME, nájdete tu:
http://komentare.sme.sk/c/6175206/meciara-a-klausa-pri-tvorbe-hymny-inspiroval-lennon.html

Recenzia na operu od Mira Zwiefelhofera: http://www.theatre.sk/isrecenzie/591/97/Lest-rozmyslu-Piacek-a-Benacka-cesko-a-slovensko-Meciar-a-Klaus/?cntnt01origid=97/

„Do tela, ktoré sa harmonicky vyvíja a dosiahne svoj najvyšší stupeň energie, vstupuje duša tanca. Pre gymnastu je pohyb a kultúra tela cieľom samým osebe, no pre tanečníka sú len prostriedkom.“
Isadora Duncan

Kontakt dychu a hudobného rytmu, impulzy pohybu súčasného tanečníka vychádzajúce z barokovej hudby, dialóg s koreňmi súčasného tanca. V tanečnom sóle OFF-BEAT skúma Tomášik vzťah súčasného tanečníka k rytmu, vzťahujúc svoj nádych a výdych ku kódovanej rytmickej štruktúre barokovej hudby. Simultánne sa pohybuje medzi vonkajšími vplyvmi histórie tanca a vnútornou koncentráciou tanečníka.
Umelec sa tak snaží objaviť fyzický potenciál, ktorý by umožnil hýbajúcemu sa, tancujúcemu telu vykročiť zo známych tanečných techník a spoločenských predstáv o tele.

„V predchádzajúcich Milanových predstaveniach som si všimol jeho snahu byť totálne prítomný na javisku i v reálnom svete, čo mení jeho divákov na svedkov akcie.
V tomto predstavení je rozdiel v tom, že zároveň skúma úzky vzťah hudby a tanca v baroku a spája rytmické momenty hudby s prirodzeným rytmom dýchania, chôdze a vizuálnym rytmom tanca. Ak by sme považovali barokovú hudbu a tanec ako možný bod zdroja, môžeme ho opísať v prvom rade ako obdobie, v ktorom sa samotné tancovanie a sledovanie tanca oddelilo.
Mám pocit, že toto predstavenie zachytáva oba tieto aspekty. To je pravdepodobne dôvod, prečo sa mi OFF-BEAT vždy zdal ako predstavenie na membráne medzi vnútorným a vonkajším svetom, medzi tanečníkovou improvizáciou v danom momente a jeho konfrontáciou s publikom, medzi divákmi prežívajúcimi predstavenie a divákmi, ktorí sledujú a sú sledovaní.“
(bulletin k predstaveniu, dramaturg Samo Gosarič)

Milan Tomášik pochádza z Prievidze, v súčasnosti žije a tvorí v Slovinsku a v Belgicku. Je absolventom Konzervatória J. L. Bellu v Banskej Bystrici, študoval na VŠMU v Bratislave a v roku 2004 absolvoval medzinárodnú tanečnú akadémiu tanca P.A.R.T.S. v Bruseli.
V Slovinsku vytvoril päť tanečných predstavení: sólo Within (2006), Baga-Basta v spolupráci s Alexandrom Gottfarbom (2008), 3NITI, predstavenie pre tri tanečníčky (2008), multimediálne predstavenie Displaced Body v spolupráci s Jelenou Milovanović (2010) a sólo Off-Beat (2011). Ďalej spolupracoval ako tanečník a tvorca s tanečnou skupinou En-Knap Iztoka Kovača (Woferl Osobne, 2005), s choreografkami Majou Delak a Malou Kline (Galéria Mŕtvych Žien, 2005), s choreografkou Snježanou Premuš (Ty, 2007) a režisérkou Barbarou Novakovič Kolenc (Zimná Rozprávka, 2007).
Milan Tomášik sa vo svojich pohybovo tanečných výskumoch sústreďuje na význam a pôvod tanca, preto dlhodobo spolupracuje so skupinou renesančnej hudby a tanca Cortesía. Je spoluzakladateľ a aktívny člen úspešnej tanečnej skupiny Les SlovaKs Dance Collective.

Tanečné sólo OFF-BEAT je medzinárodný ko-produkčný projekt, partnermi Stanice Žilina-Záriečie sú kultúrne organizácie zo Slovinska (Muzeum Ljubljana, Plesni teater Ljubjana), Belgicka (STUK kunstencentrum) a medzinárodného festivalu Ex Ponto (Ljubljana).

Koncept, choreografia, interpretácia: Milan Tomášik
Dramaturgia: Samo Gosarič
Hudba: Janez Krstnik Dolar, Sašo Kalan
Svetelný dizajn: Luka Curk
Scénografia a kostýmy: Jasna Vastl
Muzikologický konzultant: Lidija Podlesnik Tomášiková
Expert pre historický tanec: Lieven Baert
Produkcia: PHILEAS PRODUCTIONS (Belgicko), Plesni Teater Ljubljana (Slovinsko), Zavod Muzeum (Slovinsko)
Koprodukcia: STUK (Leuven, Belgicko), Stanica Žilina-Záriečie (Slovensko), festival Ex Ponto (Slovinsko)

Reprízy (hosťovanie):
Divadlo Altart, Praha, festival Hybaj Ho!, 2011
Divadlo Štúdia Tanca, Banská Bystrica, festival 4 (+ 2 dni) tanca pre vás, 2011
Stuk Leuven (Belgicko), festival Move me, 2011

„Krátky príbeh F. Kafku nás inšpiroval k preskúmaniu hraníc toho humánneho v nás. Ťažkosti objavujúce sa pri dialógu medzi „sociálnym telom“ a „vrodeným, biologickým“ telom.”

Peter Šavel a Juliane von Crailsheim tvoria umelecký tandem v kolektíve BodyTalker., v ktorom sa herci a tenečníci z rôznych krajín a s rôznym umeleckým pozadím snažia hlbšie sa ponoriť do komunikácie pomocou tela, medzi telami a medzi telom a priestorom. Kombináciou rozdielnych disciplín (tanec, divadlo, krátke filmy) objavujú a predefinujú, čo je osobné a čo kolektívne.

Tanečník a choreograf, režisérka a divadelníčka, spoločne z dvoch rozličných pozadí a vedomostí, hľadajú v tomto tanečnom predstavné cestu k expresívnemu univerzálnemu jazyku tela. Počas dvoj týždňovej rezidencie na Stanici v lete 2011 pokračovali v tvorivom procese na novom sóle „Could we f lie together”. V práci sa zameriavali na protipól prítomný v každom indivíduu – konflikt medzi biologickým a sociálnym telom.

Tvorba a aj výsledné predstavenie vychádzajú z práce s technikou Body-Mind Centering, zameriavajúcej sa na skúmanie biologických, vrodených vzorcov pohybu a tých, ktoré sme sa naučili počas výchovy, vzdelávania a sociálneho etablovania sa. Sólo je výletom do ľudského podvedomia v konfrontácii so vzdelaním a výchovou, ktorej sa nám dostáva.

Peter Šavel sa narodil v Kežmarku, vyrastal v Nitre. Od skorého veku sa venoval tancu. Už od 15tich rokov pôsobí v Amatérskom tanečnom divadle v Nitre ako interpret, pedagóg a tvorca a účinkuje v predstaveniach DAB v Nitre. Ukončil Bc. štúdium pedagogiky moderného tanca na VŠMU v Bratislave. Popri štúdiu vytvára vlastné diela, kolaborácie. Tancuje pre významných slovenských a zahraničných umelcov. V roku 2006 bol prijatý na medzinárodnú prestížnu umeleckú školu P.A.R.T.S. v Bruseli, kde ukončil štúdium oboch cyklov (interpretácia a choreografia). Žije a tvorí v Bruseli. S Juliane Von Crailsheim spolupracuje od roku 2007. Vytvorili spolu niekoľko menších predstavení a projektov.

www.bodytalker.be

Čo to znamená byť v exile? Ako exil zmení človeka? Čo je to exil? Kedy končí? Aký je rozdiel medzi utečencom, expatriotom, vyhostencom, emigrantom? – ľuďmi, ktorí sa presunuli aj so svojimi koreňmi, ale aj tými, ktorým už žiadne korene nezostali? Nežije napokon každý z nás za nejakými hranicami?

Palissimo (USA/SK): The Painted Bird (Časť 1. - Bastard) from stanica on Vimeo.

Choreograf a režisér Pavel Zuštiak, žijúci v New Yorku, oslovil pre svoj nový projekt slovenského tanečníka Jara Viňarského a hudobného skladateľa Christiana Fredericksona z USA. The Painted Bird | Bastard je americko-slovensko-poľský projekt, ktorý vznikal v koprodukcii súboru Palissimo Inc. (USA) a kultúrnych organizácií Stanica Žilina-Záriečie (SK), Inštitút Jerzyho Grotowského (PL) a La Mama Etc. (USA), kde dielo vznikalo na rezidenčných stážach. Časť prvotného výskumu sa uskutočnila vďaka Movement Research v New Yorku a University of California.

z recenzií:
Silné témy rezonovali aj vďaka performerskému talentu Viňarského, ktorý sa prejavil v rôznych expresívnych momentoch. (…) Za sprievodu vrcholiacej živej hudby, ktorú v pozadí po celý čas vytváral Christian Frederickson, sa archetyp vydedenca spoločnosti – človeka s nálepkou – premietol do slovenského kontextu. Bastard nakoniec skončil na okraji pódia sám s odličovacími servítkami, aby tak v tichu využil scudzovací efekt a divákov nechal premýšľať o tom, kto môžu byť tí druhí… Treba dodať, že málokedy sa vidí predstavenie, ktoré v sebe spája citlivú divadelnú réžiu, tanec, zvuk, svetlo i symbolizmus rekvizít ako komunikačný kód, ktorý je čitateľný a zároveň poskytuje priestor na improvizáciu performerovi, kontempláciu divákovi a hereckú skúsenosť komukoľvek, kto sa vopred prihlási.
Milan Zvada
Umenie z exilu alebo športová udalosť roka v hlavnom meste národa!
(Reportáž z festivalu KioSK 2010)
Časpis KøD

Kompozičně člení Bastarda pomalé a rychlé tempo, scénický prostor definuje proměna tmavého prostředí s bodovým světlem a přirozeným osvětlením. Viňarský – poučený dílem Jerzyho Grotowského – jako by setrvával v přepětí, zadržoval dech, tlakem v hrudi rozpínal paže a nutil ruce k neustálé činnosti. Pevný trup a roztěkané končetiny udržují dynamickou rovnováhu performerova těla a zároveň tvarují jeho loutkovitý tělesný výraz. Významy konkretizují situace vzniklé střídáním vizáže a mimikry postavy. Smysl díla se formuje v hledání místa, souladu, plynulosti.
Martin Bernátek
Domů!,A2
http://www.advojka.cz/archiv/2010/18/domu

Zmena poetiky inscenácie nastáva v momente, keď začnú na javisko vstupovať diváci – účinkujúci. Od tohto momentu smerujú réžia a choreografia viac ku konkrétnosti, miestami až hraničiacej s popisnosťou. Ako príklad možno uviesť moment, keď sa Jaro Viňarský začne natierať tmavou farbou. Na hranici klišé je aj scéna, v ktorej spomínaní diváci vytvárajú na scéne dav. Ten do seba naráža a vytvára anonymnú masu metropoly.
V inom kontexte by podobné „polopatistické“ a x-krát overené symboly oprávnene vyvolávali rozpaky. V tomto prípade je to inak. Z hľadiska vnútornej stavby The Painted Bird/Bastard totiž ide o prirodzené vygradovanie. Či už v zmysle dynamiky a temporytmu, alebo konštrukcie samotného príbehu, ktorý, ako som už uviedol, smeruje od všeobecného ku konkrétnemu. Inak povedané, rasizmus, xenofóbia, atď „visia vo vzduchu“ od začiatku inscenácie, hoc nie sú priamo pomenované.
Mimoriadna hodnota The Painted Bird/Bastard spočíva v harmónii troch základných charakteristických čŕt tejto performácie. Technické zvládnutie všetkých zložiek diela je najmenej viditeľnou, no o to podstatnejšou chrbtovou kosťou. Na nej stojí snaha o originálne a invenčné spôsoby práce s jednotlivými zložkami. A to všetko bez toho, aby tým utrpela komunikatívnosť javiskového tvaru.
Miro Zwiefelhofer
IStheatre.sk
http://www.theatre.sk/sk/02/IS.theatre.2010/2010-07-22-bastard.htm

Námet a choreogafia: Pavel Zuštiak (USA/SK)
Vytvorené v spolupráci s tanečníkom: Jaro Viňarský (SK)
Autorská hudba a interpretácia: Christian Frederickson (USA)
Svetelný dizajn: Tomáš Morávek (CZ) / Joe Levasseur (USA)
Dizajn projekcie: Manny Palad (USA)
Produkcia: Palissimo Inc. (USA)
Ko-produkcia: Stanica Žilina-Záriečie (SK), Inštitút Jerzyho Grotowského (PL), La Mama Etc. (USA)
Slovenská premiéra: 22. a 23. 7.  2010

Projekt vznikol s finančnou podporou: Trust for Mutual Understanding, Simon Guggenheim Memorial Foundation, Greenwall Foundation, CEC Artslink, Nadačný fond Slovak Telekom pri Nadácii Intenda, Ministerstvo kultúry Slovenskej republiky a Veľvyslanectvo USA v Bratislave.

Ďalšie predstavenia: Stanica Žilina-Záriečie, La Mama Etc. (New York, 2010), Abrons Art Centre (COIL festival, New York, 2011), Baryshnikov Arts Centre (New York, 2011), Košice (Štátne divadlo / Košice 2013 a Projekt SPOTs, 2011), Bratislava (Elledanse, 2011), Banská Bystrica (Záhrada – Centrum nezávislej kultúry, 2011) a Praha (Divadlo Archa, Festival Akcent 2011 a február 2012).

O tvorcoch:

Pavel Zuštiak (choreografia, réžia), rodák z Košíc, je choreograf, režisér, tanečník a zvukový dizajnér žijúci v New Yorku.  Vyštudoval Vysokú školu ekonomickú v Košiciach, tanečnú tvorbu a produkciu v Kanade a v Amsterdame (School for New Dance Development). V New Yorku založil v roku 2003 tanečné divadlo PALISSIMO, kde pôsobí ako umelecký šéf, režisér a choreograf. Za tvorbu získal v roku 2010 Guggenheimovo ocenenie a cenu Prince Grace Foundation v rokoch 2009 a 2007. V roku 2010 bol taktiež nominovaný na cenu Alpert Award.

Christian Frederickson (skladateľ a interpret) je huslista, skladateľ a zvukový dizajnér žijúci v Brooklyne (Usa). Je absolventom Peabody konzervatória a ukončil magisterské štúdium na The Juilliard School. Je zakladajúcim členom skupiny alternatívneho indie-rocku Rachel’s. Tento kolektív používa rôzne kompozičné štýly, spája klasickú hudbu s indie/punk rockom. Frederickson sa v posledných rokoch sústreďuje na spoluprácu s divadelnými režisérmi a choreografmi, je známy svojim rukopisom ako hudobný improvizátor a skladateľ pre SITI Company pracujúc s ich technikou viewpoints, ktorú rozvinula režisérka Anne Bogard.

Jaro Viňarský (tanečník a choreograf), jeden z mála „navrátených“. Pôsobil najmä v Prahe a Bruseli (spolupráca s choreografkou Karine Ponties), momentálne žije a tvorí na Slovensku. V roku 2001 a 2002 získal druhú cenu na choreografickej súťaži Jarmily Jeřábkovej (Sorton, Nikdy nezaliaty čaj). V roku 2006 získal cenu publika na Českej tanečnej platforme a Cenu Sazky za „objav v tanci“.

www.thepaintedbird.org
www.palissimo.com
www.lamama.org
www.grotowski-institute.art.pl

Pohyb je v predstavení nástrojom pre skladanie, rozkladanie, formovanie a varírovanie tónov. Vizuálne možno nadobudnete dojem, akoby telo tanečníka dirigovalo skladbu, no hudba je tiež nástrojom, ktorý telu poskytuje spôsob, ako a kedy sa hýbať.

Zuzana Burianová, tanečníčka, pedagogička tanca a choreografka. Absolvovala štúdium na VŠMU, odbor pedagogika moderného tanca, v rámci ktorého bola na ročných študijných stážach na Stavangerskej univerzite v Nórsku (moderný a súčasný tanec) a University Concordia v Kanade (choreografia súčasného tanca). Vlastné choreografické práce vytvorila s Tanečným divadlom Alternatív (2002-2009, „To my…”, “the way you walk”, “the best of now”, “nezastihnuté”, “Dilog Contenco), na pôde VŠMU a počas štúdia na univerzite v Montreale (“A step back”, “9+2”, “If only word”). Zuzana sa systematicky zaoberá prepojením filmu a tanca, dosiaľ vytvorila tri tanečné filmy, “Reč dychu” (2007, Žilina), “The way you speak”, “The way you look around (2007, Concordia University, Kanada). Zuzana Burianová je originálnou a výraznou slovenskou tanečníčkou a všestrannou osobnosťou. Stáže jej poskytli mnoho nových podnetov a otázok, ktoré v tanečnom umení intenzívne skúma.

Choreografia a interpretácia: Zuzana Burianová
Hudba: Matej Vrábel – kontrabas, Peter Dvorský – viola, Marián Michalec – vibrafón, Pavol Kubalík – gitara
Kamera, videoprojekcia, hudobný strih: Peter Pikna
Svetelný dizajn: Tomáš Marný, Katarína Ďuricová
Premiéra: 19. 2. 2010, Stanica Žilina-Záriečie

Ďalšie predstavenia: Stanica

recenzie:
http://www.theatre.sk/sk/02/IS.theatre.2010/2010-02-19-mandrake.htm

„Všetky deti vedia že sme kokoti, láska / a ty si stále myslíš že sa z toho vyliečime… / My ale budeme oficiálna kultúra / nežná rocková revolúcia na prvých stránkach novín / celý svet sa z nás poserie a všetci budú kokoti podľa nás… / A my budeme potom spievať už len o láske…“
Lues de Funes: (This is a) Love song

Čo sa stane, keď sa na nejakom žúre dozviete, že v Prahe niekoho zbili a začala sa revolúcia? Jasné, perestrojka beží štyri roky, režimy vo východnej Európe padajú jeden za druhým, Berlínsky múr rozoberajú prví turisti, a v Československu už tiež niečo cítiť vo vzduchu. Ale to je politika a život je predsa úplne inde. Príbehy študentov, ktorí si vo vypätých chvíľach udržali miesto na okraji diania.

Inscenácia rozpráva o zamatovej revolúcii 1989, ktorú viedli študenti a herci z pohľadu jej účastníkov. O naivite a ideáloch a o ich stave po dvadsiatich rokoch. O divadle revolúcie a dôležitom zástoji hercov v nej. O študentoch a hercoch v roku 2009 a o tom, či by ešte mohla byť nejaká revolúcia.

Scenár vychádza z dokumentárneho materiálu – rozhovorov s aktérmi revolúcie, ktorí v roku 1989 boli študentmi a rozhovorov s ich dnešnými rovesníkmi. Skúma príbehy ľudí, ktorých prirodzená potreba mladíckej revolty sa pretavila do revolúcie a ich generačný protest šťastnou zhodou okolností napomohol pádu totalitného režimu.

Filozof Fedor Blaščák realizoval vyše dvadsať rozhovorov s aktérmi revolúcie, umelcami (Boris Ondreička, Cyril Blažo, Martin Ondriska, Juraj Johanides, Ondrej Dostál, Karol Wolf, Ján Bahna, Imro Vaško, Anna Daučíková, Karol Weisslechner, Štefan Šlachta, Anton Čierny, Jozef Jankovič, Jozef Barinka, Iveta Radičová, Soňa Szomolányi…). Ďalším východiskom boli rozhovory s dnešnou generáciou vo veku vtedajších revolucionárov, najmä s tými, ktorí majú hudobné kapely. Scenár dopĺňa príbeh študenta Martina Šmída, fiktívnej obete policajného zásahu proti demonštrácii zo 17. 11. 1989 na Národní třídě v Prahe.

Inscenácia nesleduje príbehy lídrov revolúcie, ale ľudí, ktorí boli na jej okraji, takých, čo si zachovali kritický odstup od emócií a ambícií, ktoré priniesla. Ľudia, z okraja spoločnosti pred novembrom ´89 aj po ňom. Sleduje víťazstvá a sklamania generácie, ktorá zažila spoločenský prevrat, spojenie revolučných síl s prominentmi bývalého režimu a tvrdý stret spoločných ideálov a nenasýtených osobných potrieb.

Milan: „Ja som vyskočil z davu na tretí deň, šiel som za roh na borovičku. Keď Vášaryová vyzvala ľudí, aby sa chytili za ruky a skandovali „láska“, tak som sa smial. Lebo som sa cítil trápne.“

Stanica uvádza: Posledná historická úloha mladej generácie (Ján Šimko) from stanica on Vimeo.

„Drsná a skutečně aktuální byla až Posledná historická úloha mladej generácie. Nešetřila nikoho. Studenti, kteří mají rebelství v krvi a jsou podle tradice hybateli společenských změn, v této hře vysedávají v hospodě, a když se o „nějakém“ mlácení na Národní třídě dozvědí, přou se, zda se ke stávce připojit. Politika se jich přece netýká…“
Lenka Dombrovská, Divadelní noviny

„Posledná úloha je v prvom rade mimoriadne naliehavou výpoveďou generácie, ktorá sa ocitla na javisku dejín, bola snímaná televíziami z celého sveta, zažila splynutie umenia a histórie, aby sa vzápätí zobudila do krutej reality deväťdesiatych rokov. Upadla do apatie, rezignovala, s pocitom opustenosti sa uchýlila k výstrednosti, ktorá mala zakryť strach skutočne sa pre niečo oduševniť a nadchnúť.“
Miro Zwiefelhofer, IStheatre.sk

Predstavenie vzniklo ako súčasť česko-nemecko-slovenského projektu 68/89 Divadlo.Doba.Dejiny v koprodukcii Stanice Žilina – Záriečie, Divadla Archa Praha, Kampnagel Hamburg, Divadla Husa na provázku Brno a Sophiensaele Berlín.

Réžia: Ján Šimko
Účinkujú: Marián Balážik, Martin Meľo, Juraj Igonda / Ľubomír Bukový, Matúš Homola
Námet: Fedor Blaščák a Ján Šimko
Dramaturgia: Fedor Blaščák
Hudba: Matúš Homola
Texty piesní: Lues de Funes
Scéna, kostýmy a svetelný design: Jerguš Opršal
Svetlá: Ints Plavnieks
Výroba scény: Tomáš Morávek, Ints Plavnieks, Jerguš Opršal, Florent Hazucka
Produkcia: Stanica Žilina-Záriečie

Premiéra: 5. a 6. 2. 2010

S podporou: EÚ, program Kultúra 2007-2013, Ministerstvo kultúry Slovenskej republiky, Stredoeurópska nadácia a spoločnosť Slovnaft, a.s., Nadácia Intenda a Mesto Žilina

Ďalšie predstavenia: Stanica, turné pásma Sloboda! Sloboda? v rámci projektu 68/89.Divadlo.Doba.Dejiny (Husa na provázku Brno/CZ, Kampnagel Hamburg/DE, Sophiensaele Berlín/DE a Divadlo Archa Praha/CZ), Košice (Kasárne Kulturpark), Prešov (Akademický Prešov), Liptovský Mikuláš (Letná tanečná škola), Festival Refresh89 (Košice)…

Celú recenziu Mira Zwiefelhofera z IS.Theatre.sk nájdete tu >

Dekadentne vyprázdnená, avangardne-egocentrická kabaretná show! Popkultúra ako zdroj identity jedinca. Reflexia ego-priemyslu.

Predstavenie MyART: Who`s Frank? reflektuje dopad popkultúry a konzumného života na osobnosť súčasného človeka. Pod tlakom médií a v situácii informačnej slobody ťažko hľadá odpoveď na otázky typu: “Kto som?”, “Kto chcem byť?”, “Kým sa v skutočnosti môžem stať?”. Hodnotou je ego, jeho sila a veľkosť…
MyART: Who`s Frank je multižánrové predstavenie presahujúce formu súčasného tanečného divadla a estetiku súčasného tanca. Okrem tanca či hudby pracuje s textom a objektom a kladie dôraz na výtvarné riešenie.

Milan Loviška (1981) je mladý slovenský tanečník a choreograf, žijúci v Prahe. Je absolventom tanečného konzervatória Duncan Centre v Prahe, kde študoval súčasný tanec a tanečné divadlo. Počas štúdia absolvoval stáž na SNDO (School for New Dance Development) na Amsterdamskej Vysokej škole umení. V súčasnosti končí štúdium psychológie na Filozofickej fakulte Karlovej Univerzity v Prahe.

Choreografia, koncept, interpretácia: Milan Loviška
Hudba: hudobná koláž Milan Loviška, Jeník Burian
Svetlá: Tomáš Morávek
Projekcia, text : Milan Loviška

Predstavenie vzniklo s finančnou podporou Ministerstva kultúry Slovenskej republiky.

Ďalšie predstavenia (hosťovanie): Stanica, Praha/CZ (Divadlo Ponec, Alt@art), Lipsko/DE.

Recenziu predstavenia od Mira Zwiefelhofera z IS.Theatre.sk nájdete tu >

“Lenže vieš, čo je sranda, že keď sa povie svadba tak, čo je, čo je svadba?” J.K.

Autorská divadelná inscenácia vychádzajúca z reflexie súčasníkov na tému svadby. Mladí ľudia zo súčasnosti - svadobná družina reflektujú svoj postoj k minulosti, svadbe a vzťahom aj cez svoje osobné monológy. Vodiacou niťou  inscenácie sa neplánovane stal záznam autentickej diskusie členov tímu, ktorá sa rozpútala po vzhliadnutí tradičnej Krivianskej a Zámutovskej svadby. Vznikol tak kvalitný autentický materiál, ktorý presne vypovedá o otázkach a problémoch, ktoré v mladom človeku vyvoláva svadba. Tá súčasná i tá minulá.

Inšpiráciu pre scénickú kompozíciu svadobných obrázkov tvorí slovenský svadobný folklór, svadobný gýč, súčasný obrad svadby i svadba tradičná, ľudová so svojskými obyčajmi, zvykmi, tancami, piesňami, symbolmi. Tvorcovia inscenácie sa inšpirovali pri skúšobnom procese hereckým tréningom Viewpoints americkej režisérky Anne Bogart.
V tvorivom tíme sa stretli študenti rôznych, nielen divadelných odborov: bábkoherectva, choreografie ľudového tanca, kulturológie, hry na husle, intermédií, réžie a dramaturgie.

Réžia, koncept: Mariana Ďurčeková a Ján Luterán
Účinkujúci, spoluautori: Kristína Sviteková, Anna Čitbajová, Zuzana Žabková, Ján Kružliak ml., Erik Sombathy, Miroslav Švoňava, Vladimír Michalko
Svetlá: Ints Plavnieks
Produkcia: Ľubica Melová

Inscenácia vznikla s podporou: Ministerstvo kultúry SR, Konto Orange, Literárny fond, VŠMU

Ďalšie predstavenia (reprízy): Stanica, Bratislava (A4-nultý priestor, Elle Danse, Divadlo Aréna - festival Nová dráma), Košice (Tabačka Kulturfabrik), Martin (festival Dotyky a spojenia), …

Viac informácií a kontakt pre hosťovanie: Martina Filinová, martina@stanica.sk

Recenzie a články:
Študentský SAD: http://www.svetadivadlo.cz/cz/s-sad-5-2010/grochalova_svadba
Divadelný ústav: http://www.theatre.sk/isrecenzie/497/97/Svadba-ako-ju-vsetci-pozname/?cntnt01origid=97/
RozRazil online: http://www.rozrazilonline.cz/clanky/647-Setkani-Stretnutie-den-treti-Projekt-Svadba
Bratislavské noviny: http://www.bratislavskenoviny.sk/najnovsie-spravy-z-bratislavy/kultura-skolstvo/netradicna-svadba-uchvati-tanecnym-spracovanim.html?page_id=202585
WebNitra.sk: http://webregion.sk/nitra/spravy/kultura/4075-tvorivy-atelier-ozil-svadbou40
Rimava.sk: http://www.rimava.sk/publicistika/v-uspesnom-predstaveni-o-svadbe-a-manzelstve-ma-prsty-aj-sobotan-slobodny/
Pravda: http://kultura.pravda.sk/nova-drama-2010-priniesla-zive-paradoxy-dw8-/sk-kdivadlo.asp?c=A100517_170011_sk-kdivadlo_p46

Hlavná cena Grand Prix Nová Dráma 2010
Webnoviny.sk: http://www.webnoviny.sk/kultura/grand-prix-nova-drama-2010-ma-projekt/137191-clanok.html
Divadelní noviny: http://www.divadelni-noviny.cz/nova-drama-paradoxne-historicka/

Fotky:
Stanica: http://www.stanica.sk/2009/06/14/projektsvadba/
Dotyky a spojenia: http://www.dotykyaspojenia.sk/fotogaleria?x=62575675645430794f535a7a61473933505445304d795a705a4430784d545579

Video:
STV, relácia Na doskách, od cca 10. min: http://www.stv.sk/online/archiv/na-doskach?id=13578&scroll=185
http://www.youtube.com/watch?v=vghyAnDW0Ro
http://www.youtube.com/watch?v=4LTG6co1QnU

foto: dusand

Rozpustené príbehy ľudí oscilujúcich medzi čiastočným exilom - nezapadnutím do reality a rozpustením sa - splynutím so skutočnosťou. Individualizmus ako nová forma narcizmu.

„Exil, duševné vyhnanstvo, hľadanie, cesta. Vytváram postavu – jeden z mnohých príbehov o zakorenení vlastného obrazu v sebe samom, nezabúdajúc pri tom na realitu, svet a spoločnosť okolo. Tento človek hľadá správnu cestu a pravdivosť s akou je možné žiť vo svete ľudí. Žiť TU a TERAZ. Nechce so svetom vyjednávať, kalkulovať, počítať, ale konať čo najotvorenejšie, byť prijímaný ako JA, aký je, ako sa cíti, ako žije. Je na ceste, ktorá je sama cieľom. Je to cesta plná pohybu a neustálych zmien. Slovami Alberta Camusa: „Som sám – Som s vami.“ (Tomáš Krivošík)

Divadelný dramaturg Martin Krištof o inscenácii: „Ak inscenácia Melting into Reality spieva o zapadnutí a nezapadnutí niekam, kam všetci patríme, tak práve na tejto romatizujúcej idee silného jedinca osciluje aj samotné predstavenie. Rozdelenie medzi tými, čo idú s alebo proti nám je rozostrené a výrazové prostriedky sa zamieňajú aj pri vyhrotených prejavoch. Predstavenie tancuje na hrane noža medzi bulvárnym a tým, čo je až za bulvárom. Divák je vedený za hranicu banálneho, do slov rozsypaných do významov bez významov a nutnosti hľadať skutočnosť v premletých sprofanovaných pojmoch ako Boh, Človek, Pravda.“

Choreografia a tanec: Tomáš Krivošík, Veronika Kulíšková
Hudba: Juraj Haško
Svetelný dizajn: Katarína Ďuricová a Tomáš Morávek

Premiéra: 7. december 2008, kultúrne centrum Stanica Žilina-Záriečie
Produkcia: Stanica Žilina - Záriečie
Inscenácia vznikla vďaka podpore Ministerstva kultúry Slovenskej republiky.

Ďalšie predstavenia (hosťovanie): Stanica, Bratislava (New Dance Fest), Olomouc/CZ (Divadelní flóra), Banská Bystrica (4+1 dni tanca pre vás), Malá Franková (Zogrod), Praha (Alt@art), …

Butticula - latinské slovo pochádzajúce zo stredoveku označujúce fľašu
Bottle - anglický výraz pre fľašu - nádoba vyrobená väčšinou zo skla alebo z plastu, s úzkym hrdlom, používa sa na uskladnenie tekutých surovín
Be Bottled up - uviaznuť niekde alebo byť “na silu” niekým držaný proti vlastnej vôli v uzavretom priestore
Bottle something up - potlačovať v sebe niečo, s odkazom na pocity
Butt - byť udrený niečím, štrajkovať, v zmysle “ísť hlavou proti múru”
“butt in” - ocitnúť sa v situácii neočakávane alebo nepozvane

Všetky výklady sú matricou pre tanečnú trilógiu, pre tri príbehy dvoch postáv. BLÁZON A KRÁĽ. Postavy vyjadrujúce dva zdanlivé protiklady. Obaja sa doplňujú, no v mnohom sú akoby nezlúčiteľní.

Prvou časťou je nejasný príbeh blázna a jeho podôb. “Nepokojne hľadám a pátram po figúrach, podobách blázna - šialenca, tak, ako ho poznajú rôzne dostupné mýty (Jester, Trickster). Pátram po ňom v sebe, stretávam ho v mnohých podobách v ľuďoch, ktorých stretávam.”

Jaro Viňarský opäť vstúpil na neistú pôdu a zvolil si systém dynamickej, neustálej sa premieňajúcej práce. Ani jedno z uvedených predstavení nie je to isté. Mení sa hudba, svetlá, premieňa sa scéna, posúva sa dĺžka predstavenia, Viňarský experimentuje s hranicami vlastného pohybového slovníka.

“Pri tejto téme mi to vyšlo prirodzene. Ten blázon akoby nebol zachytiteľný do žiadnej formy, uhýba raz na jednu, raz na druhú stranu. Je nevyspytateľný. Presne taký, ako sa s ním stretávam, keď sa vynorí vo mne. Ak dôjde k jeho ukotveniu do zmierenej jednej podoby predstavenia, bude to moment požiadať o audienciu kráľa”

Figúry blázna je predstavením o zatiaľ utlačenom bláznovi, derúcom sa na povrch, von úzkym hrdlom mentálnej fľaše.

Premiéra: 7. december 2008, Stanica Žilina-Záriečie

Idea, choreografia, tanec: Jaro Viňarský
Scéna, zvuk: Ján Gašparovič
Svetlá: Katarína Ďuricová, Tomáš Morávek
Kostýmy: Hanka Lukšů

Predstavenie je podporené Ministerstvom kultúry Slovenskej republiky.

Ďalšie predstavenia (hosťovanie): Stanica, Zvolen (Víkend atraktívneho divadla), Bratislava (NuDance Fest, Bratislava v pohybe), Banská Bystrica (Divadlo Ivana Palúcha a Festival Akcent), Liptovský Mikuláš (Letná škola tanca), Praha/CZ (Hybaj ho!, Alt@art), Košice (Moonride 2010)

recenzie:

http://www.theatre.sk/sk/02/IS.theatre.2010/2010-04-29-butticula.htm

Inscenácia - „udalosť” vytvorená na základe jubilejných stretnutí spolužiakov po rokoch, ktoré sa v priebehu roku 2008 odohrali na Stanici Žilina-Záriečie. Stretlo sa celkom osem tried, maturitné ročníky 1967, 1976, 1988, 1997. Stretnú sa znovu. Autentickí ľudia a ich príbehy, školské zážitky, filmy, fotografie na pozadí politických udalostí týchto rokov. „Spolužiaci” študujúci v štyroch rôznych desaťročiach a profesor, ktorý naposledy stužkoval svoju triedu v roku 1968.

Premiéra: 17. novembra 2008, Stanica Žilina-Záriečie

Námet: Marek Adamov a Viera Dubačová
Réžia: Viera Dubačová
Dramaturgia: Martina Filinová
Réžia filmových projekcií: Adam Hanuljak
Strih filmových projekcií: Peter Kotrha
Autor fotografií: Peter Snadík
Účinkujú: Mária Žideková, Štefan Zvarík, Mária Hlístová, Dagmara Kolimárová, Ján Ničík, Marek Adamov, František Vanko

http://www.68-89.net/

súčasný tanec

Tanečný projekt Milana Tomášika, ktorý vytvoril v spolupráci s tanečníkom Alexandrom Gottfarbom a hudobníkom Nikolausom Herdieckerhoffom v koprodukcii PTL Ľubľana, CCL Linz a Stanice Žilina-Záriečie. Baga-Basta je tanečná, hudobná a vizuálna krajina, v ktorej má komunikácia mnoho rozmanitých podôb.

“Lights are gonna blind me shining like the sun, smiling having fun, feeling like a number one. Beams are gonna blind me but I won t feel blue, like I always do, cause, somewhere in the crowd there is you.”

Premiéra: 11. júna 2008, Plesni Teater Ljubjlana

Koncept a choreografia: Alexander Gottfarb, Milan Tomášik
Účinkujú: Alexander Gottfarb, Nikolaus Herdieckerhoff, Milan Tomášik
Hudba: Nikolaus Herdieckerhoff
Svetlá: Jaka Šimenc, Luka Curk
Kostýmy a scéna: Jasna Vastl
Produkcia: Plesni Teater Ljubljana, Slovinsko
Producent: Živa Brecelj
Koprodukcia: CCL Linz, Stanica Žilina-Záriečie

(intelektuálny koncept/skica)

Topografia krajiny ľudí, ktorí vystúpili z mapy.
Tým, že zrušíme peniaze na planéte Zem, ZOBERIEME pseudotvorcom a jašterom HLAVNÝ OVLÁDACÍ NÁSTROJ - program, pomocou ktorého doposiaľ ZOTROČUJÚ, OVLÁDAJÚ a OBERAJÚ O ENERGIU (strach a iné negatívne emócie, nadbytočná práca nepotrebná k nevyhnutnému hodnotnému životu atď.) pozemské ľudstvo.
Tým im ďalej nabúrame ich ovládacie technológie, vrátane budovania čipovej totality a v konečnej fáze ich našou láskou vyženieme do iných častí zóny vymiestnenia!

Predstavenie vzniklo v koprodukcii Stanice a Phenomenontheatre s finančnou podporou Grantového programu Mesta Žilina.

Premiéra: 7. mája 2008, Stanica Žilina-Záriečie

Koncept a réžia: Eduard Kudláč
Hrajú: Ivana Danková, Lukáš Púchovský, Juraj Tabaček
Svetlá: Richard Černý
Použitá fotografia: Dušan Dobiaš

www.phe.sk

Tomáš Hudcovič & Hana Hudcovičová Lukšů – bábkové divadlo pre deti. Marionetové rozprávkové predstavenie o princovi, ktorý za pomoci troch kamarátov vyslobodzuje princeznú z rúk čarodejníka bez chrbtovej kosti. Je určené pre deti od 3 rokov, rovnako však zaujme aj mamy a otcov, babky a dedkov.

Premiéra: 14.decembra 2007, Stanica Žilina-Záriečie

Koncept, réžia: Tomáš Hudcovič
Výtvarné návrhy a realizácie: Hana Lukšů, Miroslav Sedlák, Pavol Húšťava
Hudba: Juraj Mýtny
Účinkujú: Tomáš Hudcovič, Hana Lukšů

Vzniklo v produkcii Tomáša Hudcoviča v domácich podmienkach s finančnou podporou Ministerstva kultúry SR.

sentimentálny koncept/ skica

Nakŕm hada na svojej hrudi je „sentimentálnym konceptom” pre troch hercov, pôvodným autorským predstavením, postaveným na reálnych zápiskoch, tlačových správach, blogoch, denníkových záznamoch, vedeckých článkoch a subjektívnych výkrikoch. Stamina report je prvou časťou tejto vznikajúcej trilógie režiséra Eduarda Kudláča. V nej autor spolu s hercami vytvorili mapu jedinca, bez kontextu a akéhokoľvek etického hodnotenia, len na základe blogu Staminu zo servera kyberia.sk.

Predstavenie vzniklo v koprodukcii Truc sphérique a Phenomenontheatre v rezidencii na Stanici Žilina-Záriečie s finančnou podporou Stredoeurópskej nadácie (CEF) a spoločnosti Slovnaft a.s.
(Predstavenie je prístupné od 18 rokov) 

Premiéra: 13.decembra 2007, Stanica Žilina-Záriečie

Koncept/réžia: Eduard Kudláč 
Hrajú: Ivana Danková, Lukáš Puchovský, Juraj Tabaček
Svetlá: Richard Černý

www.phe.sk