Je po všetkom, zlatokopi sa vracajú domov. Po cestách počuť vŕzganie ich kĺbov, do slnka škrípu vycerenými zlatými zubami, naschvál nimi blyštia slušným ľuďom do okien, premietajú po stenách obývačiek a spální nepokojné obrázky. Jasný znak, že zlatá aj cestovná horúčka ustupujú. Roztrúsení muži a ženy sa šuchtajú ako v blúznení. Na staré kosti budú oberať ovocie plné olova povedľa ciest.

Už poriadne nevieme, či dôležitejší bol kov, staré kiná a ich obnova, alebo ľudia. Všetko spolu začalo až príliš súvisieť a my sme sa v tom asi radi stratili a všetko si prepojili. Kino bez návševníkov umiera, filmu dodáva zmysel (možno aj existenciu) až divák, ktorý sa díva, premietačky sú predsa z kovu a kov ťažia ľuďia a ľudia radi chodia za zábavou, občas aj do kina.

Kam ideš? - Do kina. A čo tam dávajú? - Quo vadis. A čo to znamená? ...

Naša prvá výprava za kovom a kinami do týchto končín prebehla v akomsi ošiali. Nepomohli jahody na úvod, ani kované nefunkčné otvaráky. Doteraz nevieme, či sme naozaj boli v U. S. Steel. Skafandre, ktoré nám pridelili, obalili všetky zmysly : oči pod okuliarmi, telo omotané v neohybnej nehorľavej uniforme, topánky s tepluvzdornou podrážkou, senzor CO, v ušiach sluchátka s matnými zvukmi výkladu. Všetko, čo sa dialo, muselo sa k telu predrať cez hrubý filter a zrejme sa pri tom trochu pokrivilo. "Uvedomte si, že tu nevaríme čokoládu", povedali nám. Tak sme pre istotu nič neochutnávali. Vnútri sa liala roztavená ruda, v dusne a hluku, vonku doznievala búrka. Jediné, čo bolo preukázateľne naozaj, bol propagandistický film na úvod.

Magnezit, oheň, vesmírna odysea a púštna krajina, smog, tuhnúce kvapaliny - aj to sme na Kinobuse stretli. Takmer sa však nestretli oba autobusy, nestreli sme Petra Janečka, žiadneho naozajstného metalistu, Alphaville na filmovom páse, kúpele Štós, ani ortuť, jediný kvapalný kov. Databáza nezrealizovaných projektov, podstatná časť Kinobusu, sa rozšírila. Aj tak od budúcnosti očakávame viac, ako nám môže vziať (udržanie premietania v Poproči, naštudovanie Ghoetheho mantáckej opery v spolupráci Mareka Piačeka a dychového orchestra Štós, pokračovať v Kinobuse na východe, aj západe).To, s čím sme išli do prvej východnej linky Kinobusu na začiatku, sa rozmlžilo a splnilo. A hlavne sme omnoho ďalej ako na začiatku, preto tam už ani nevidíme.

Po speve mantáckej dychovky ako prejave vďaky, po niekoľkých reakciách na mailoch a facebooku, sme zažili satisfakciu a očistu. Aj STV nás natočila. Aj bitka bola. ("L´amour, qu´est-ce que c´est?", Alphaville stihol pred titulkami posolstvo o láske, aby vzápätí na schodoch padla iná otázka: "Antifa?" a rovnako básnická odpoveď.)

Hádam ste vy, ktorí ste na Kinobuse boli, vytušili, prečo to robíme. Možno si pamätáte, kde a čo všetko kino je (prezliekáreň v bani, priestor, kde sa pečú zemiaky, zoznamovacia kancelária, skúšobňa dychovky, knižnica). Zistili sme, akí rozmanití sú návštevníci kina a dôvody, prečo ľudia do kina chodia - novinári, miestne čierne ovce, bitkári, hľadači rozptýlenia, kultúrni pracovníci). Podrobnejšie sa však kinu chceme venovať na západnom Kinobuse, ktorý bude mať tému Kino.

Išlo o prvý Kinobus na Východe, pokúsili sme sa preniesť určitú znalosť do iného prostredia. Aj keď sme sa ju snažli čo najviac prispôsobiť, možno nám niečo ušlo. Ak Vás niečo škrelo, máte nápady, výtky. etc. napíšte, povedzte, pošlite fotky. Ak máte niečo, čo nás poteší, tiež pošlite, Ak viete o geniálnom, chátrajúcom kine vo vašom okolí, dajte vedieť. Veľmi dúfame, že ste si všimli, že diváci sú strojcami Kinobusu, hýbu programom, ostatnými divákmi, dokonca aj obcami a ích samosprávami. Díky, že ste hýbali tak, ako teraz a tešíme sa dovidenia - september 2. až 4. - Západná linka, či za cca o rok - Východná linka.

Ivana Rumanová
Martin Kristof