Divadelná karanténa v S1 – Rezidencie Mateja Trnovca a Andreja Opáleného

Počas dvoch mesiacov karanténnej oklieštenosti a pandemických opatrení, sme boli, tak ako všetci, nútení prerušiť svoju prácu, zastaviť rozbehnuté vlaky a hľadať spôsoby ako neupadnúť do letargie a nečinnosti. Naše priestory a naša práca patria zvyčajne rovnako nám ako umelcom a divákom, no teraz sme sa u nás všetci stretnúť nemohli. My sme sa venovali „faceliftu“ priestorov, stretávali sa na online poradách a divákom ponúkali, čo sa dalo. Pre umelcov sme vytvorili program „umelecká karanténa“ a poskytli im naše priestory individuálne. Išlo zväčša o lokálnych umelcov a tých, ktorí sa v Žiline ocitli mimo svojich štúdií, ateliérov, tvorivých hubov. V našich priestoroch mohli pokračovať vo svojej tvorbe, príp. vytvoriť si nový projekt, reagujúci na aktuálnu situáciu. 

Čerstvo vymaľovanú a upratanú sálu S1 bez divákov sme poskytli lokálnym divadelníkom Matejovi Trnovcovi a Andrejovi Opálenému.

Matej Trnovec, rodák zo Žiliny, študent réžie na VŠMU, sa rozhodol toto obdobie využiť pre nový projekt. Vybral si text súčasnej nemeckej dramatičky Dei Loher, ženskú monodrámu o hľadaní identity v rámci umenia, osobnú výpoveď ženy-umelkyne. S Petrou Bachoríkovou, študentkou herectva v Prahe, ktorá karanténu trávila v Bytči, sa v S1 stretávali dvakrát do týždňa. Prebiehali čítačky, úprava, skúmali a spracovávali text prostredníctvom cvičení, cítenia textu v priestore, rozprávania sa a analýzy spojenej s dramatickým konaním. „Z textu som sa snažil dostať jemne artistnú výpoveď ženy, ktorá je uväznená v umení a hľadá v tom seba ako človeka.“ Skúšanie v S1 teda dvaja mladí divadelníci využívali na prípravu priestorovej koncepcie a na uchopenie vybraného textu. Ich rezidencia u nás síce skončila, skúšať však budú ďalej, do procesu chce postupne prizvať aj scénografku a svetelného dizajnéra. Ak všetko pôjde podľa plánu, hru u nás Matej odpremiéruje v auguste 2020.

https://www.facebook.com/divadlopopulus/

Andrej Opálený, pôvodom z Liptova, je špeciálny pedagóg na základnej škole. Pred ôsmimi rokmi sa presťahoval do Žiliny a ako vášnivý ochotník a tvorivý človek hľadal možnosti divadelnej realizácie, nadväzoval divadelné priateľstvá a spolupráce. Andreja sme spoznali, keď sa začal zúčastňovať divadelných či pohybových workshopov na Stanici a v rámci festivalu Kiosk. Výpadok počas karantény bol preňho, ako sám povedal, hrozivý – nemohol pracovať s deťmi v bábkovo-divadelnom krúžku, ktorý na škole vedie ani skúšať so súborom VAMO, ktorý založil so žilinským režisérom Vladom Moresom. V čase karantény mal Andrej rozpracované detské predstavenie „Motovidlo“, pre ktoré potreboval priestory na skúšanie. Jeho príbeh sa začal, keď Andrej písal poviedky pre deti na základnej škole, ktoré mali problémy s čítaním. Hral sa v nich s textom, vynechával či prehadzoval slová, robil chyby a potom s deťmi robil tvorivé čítanie. Zhruba 10 príbehov postupne prepracoval do divadelnej hry a tak sa Motovidlo ocitlo v S1. Autorský text chce Andrej spracovať tvorivo až experimentálne, pracuje s pohybom, bábkou, scénografiou a rekvizitami, hľadá, skúma a učí sa. Bábku pre toto predstavenie vytvoril s deťmi.

Andrej nie je profesionálny divadelník; je divadelný nadšenec, je pedagógom i žiakom zároveň. Strieda rolu dramatika, režiséra i herca. Ako sám hovorí, najviac zo všetkého ho baví tvorivý proces, asi viac ako samotné hranie, reprízy či súťaže, ktoré sú v tejto oblasti divadla hlavným priestorom pre prezentáciu tvorby. Sme radi, že sme mu mohli poskytnúť priestor a budeme sa tešiť ak „Motovidlo“ u nás uvedie, zatiaľ je v pláne august 2020.

Počas karantény Andrej tiež skompletizoval svoj archív, 32 jeho autorských divadelných hier pre deti aj dospelých, nahral na svoju stránku: www.divadelnehry.sk.

Ďakujeme za podporu