Detail akcie
Døkument 202.1 (výstava fotografií 1. 5. - 30. 6. 2021)
Dátum Sobota 1. 5. 2021
do Streda 30. 6. 2021
Čas 12:00
Miesto Stanica Žilina-Záriečie

Site-specific inštalácia fotografií v rôznych častiach interiéru Stanice je zmenšeným výberom z výstavy Døkument 20 20, ktorá sa konala na prelome rokov 2020 a 2021 v Galérii Miloša Alexandra Bazovského v Trenčíne. Z väčšej časti svojho trvania však ostala zatvorená kvôli pandémii. Po dohode s kurátormi sme sa ju pokúsili reinštalovať v negalerijnom prostredí našej kultúrno-železničnej zastávky a vytvoriť tak pre diváka iné “dokumentárne” vizuálne spojenia. Na Stanicu sme previezli z Trenčína práce, ktoré sú tematicky späté so Slovenskom a vedome prekračujú hranice konvenčného dokumentárneho žánru. Aj vzhľadom na charakter priestoru cieľom nebolo uložiť vedľa seba izolované sólové mikrovýstavy. Jednotlivé práce sa zámerne preskupujú, konfrontujú, vytvárajú nové prepojenia, obsahové aj vizuálne dialógy, svojím umiestnením priamo reagujú na negalerijný priestor. Na prvý pohľad skôr humorná a satirická obrazová správa je vo výsledku najmä kolektívnym komentárom o krajine, ktorá si stále hľadá svoju identitu.

Autorky a autori:

Matej Hakár, Jana Ilková, Marek Jančúch, Andrea Kalinová, Peter Korček, Soňa Maletz, Boris Németh, Marek Pupák, Pavel M. Smejkal, Jana Šturdíková, Ján Viazanička

Kurátorský tím:

Ján Viazanička, Veronika Marek Markovičová, Michaela Pašteková

- - -

V nasledujúcom texte prikladáme pár slov o sériách, z ktorých je zložený finálny výber:

Ján Viazanička v projekte Dovolenka doma (2017 - 2020) mapuje typické slovenské dovolenkové destinácie - kúpaliská, jazerá, liečebne, či termálne pramene. Zachytáva ich príznačnú bizarnú estetiku, častokrát hraničiacu s gýčom, v ktorej prvky západného konzumu narážajú na pozostatky socialistickej architektúry, dizajnu a dobového vkusu. Neprekáža nám, že naším morom je len umelé bagrovisko alebo preplnený bazén v aquaparku, alebo že selfies pod palmou si robíme pred fejkovým pozadím opretým o kontajner na Zlatých pieskoch v Bratislave. V tematicky podobnej sérii s názvom Mestská rekreácia (2019) sa Andrea Kalinová zameriava na ikonické a dnes zabudnuté miesta oddychu v Bratislave. Na vystavenej fotografii pozorujeme, ako sa vďaka developerským projektom menia kulisy niekdajších bratislavských pláží.

Pitoreskným (ne)zveľaďovaním okolia či sizyfovskou snahou vyrovnať sa západu, sa v sérii Jadro Európy (2016 - 2017) zaoberá Marek Jančúch. Ukazuje, že rekonštrukcie sa u nás častokrát začínajú aj končia na povrchu. Podstata sa nemení. Trabanty sme vymenili za audiny, no aj tak sa nimi zabárame do bahna. Za plotmi ešte stále mnohí ukrývame symboly minulosti a obnova siaha iba po hranice námestí opravených z eurofondov.

Sondou do kurióznych prostredí našich záhrad je aj cyklus Malý raj (2016) fotografky Sone Maletz. Dokumentáciou prímestských satelitov kladie otázku, nakoľko sme autentickí a nakoľko len preberáme a napodobňujeme obrazy iných. Je replika Sochy slobody na našom dvore prejavom obdivu k americkej spoločnosti alebo skôr dôsledkom nedostatku vlastného kultúrneho sebavedomia?

Jana Šturdíková systematicky dokumentuje chátrajúce kaštiele, kde sa opravy minulosti ani nezačali alebo boli pozastavené. Fotograficky konzervuje ich aktuálny stav a funkcie, pre akú sú, či boli naposledy využívané. Na rozdiel od Viazaničku či Jančúcha volí v projekte Châteaux po našom (2013 - 2019) chladný deskriptívny jazyk, budovy fotografuje v jednom horizonte. Multiplikácia rovnakých záberov znásobuje alarmujúci stav nášho kultúrneho dedičstva. Vedomou referenciou k estetike Düsseldorfskej školy ukotvuje Šturdíková sériu v kontexte umenia a dokazuje, že neutrálnosť vo výraze neznamená obsahovú apatickosť.

Vplyvom ľudí na architektúru miest či ich vzťahom a zásahmi do prírody sa zaoberajú viacerí slovenskí fotografi a fotografky. Patrí medzi nich aj Peter Korček, ktorý dlhodobo dokumentuje bizarné urbanistické a iné ľudské intervencie do rôznych prostredí. Na výstave je zastúpený aj fotografiou vysokoškolského internátu zo série Tiché mesto (2020), ktorá vznikla počas mesiacov, kedy Slovensko fungovalo v špeciálnom karanténnom režime. Miesta tradične zaplnené ľuďmi či autami zostali zo dňa na deň prázdne. Bez fajčiacich študentiek a študentov na balkónoch, s holými šnúrami na sušenie bielizne. Ostala len špinavá uniformná paneláková architektúra. Korčekov cyklus Jungle City (2014) sa pohráva s našou vžitou obrazovou predstavou o podobe hlavného mesta. Kiež by však zmena perspektívy naň nenastala len v ráme fotografie, ale aj pri koncipovaní plánov jeho urbanistického rozvoja.

Jana Ilková v súbore County (2020) zachytáva fragmenty určitého miesta, situácie či ľudí okolo seba a vytvára si vlastné pamäťové stopy, ktoré sa vďaka dokumentárnemu charakteru môžu stať nadčasovým metapríbehom.

O vzťahu slova a obrazu je čiernobiela fotografia Mareka Pupáka. Nápis na stene domu je súčasne názvom série, z ktorej snímka pochádza. Na Slovensku po slovensky (2016) odkazuje na aktuálne nálady v našej spoločnosti. „Symptómy krízy a frustrácie sú čoraz naliehavejšie a nachádzame ich nielen v správaní ľudí, ale aj v každodenných situáciách. Sú ilustráciou toho, ako sa pod nátlakom udalostí pomaly, ale isto menia aj jednoduchí ľudia a prostredie, v ktorom žijú,” píše o sérii Pupák. Boris Németh sa v posledných rokoch takisto zameriava na hľadanie odpovede na otázku, čím je dnes Slovensko a čo znamená byť Slovákom či Slovenkou. Na výstavu sme vybrali dva portréty z jeho najnovšej série Bratislava-Košice a späť (2019 - 2020), v ktorej skladá portrét Slovenska na trati medzi východom a západom. Zamýšľa sa, čo by sa stalo, keby sa naplnil niekdajší sľub Roberta Fica, že do roku 2010 bude dokončená diaľnica D1. Ako by sa zmenili vzťahy medzi Bratislavou a ostatnými regiónmi? Na ceste medzi dvoma koncami (alebo dvoma začiatkami?) jednej krajiny vyhľadáva a fotografuje ľudí, ktorí sú nositeľmi trpko-smiešnych životných príbehov.

Dokumentárny projekt They Said Yes! (2016) tvorí album kultúrnych zvyklostí. Pavel M. Smejkal je v ňom viac kurátorom než fotografom. Zozbieral svadobné fotografie rôznych autorov a autoriek, aby vytvoril vizuálnu mozaiku sobášnych rituálov a osobitostí v Strednej Európe. Ich množením ukazuje estetickú repetitívnosť, ktorá sa formuje napriek geografickej vzdialenosti regiónov.

Matej Hakár je na výstave zastúpený jednou fotografiou z cyklu Bratislava ZOO (2017). Zbiera v ňom vizuálne anomálie vo svojom okolí. Vytvára svojský autorský príbeh o Bratislave ako meste, v ktorom môžu vedľa seba koexistovať podivuhodné predmety či budovy bez toho, aby sa nad týmto oxymoronom ktokoľvek pozastavil. „Domnievam sa, že hlavné mesto Slovenska príliš rýchlo vyrástlo a nestihlo si vybudovať vlastné povedomie o tom, čím je,” hovorí Hakár a tento jeho výrok by sa mohol stať symptomatickým pre celú našu krajinu.

txt: Michaela Pašteková

foto: Peter Korček z cyklu Jungle City

Ďakujeme za podporu