Miriam Budzáková pripravuje PEEP SHOW / rezidencia (22. 1. - 1. 2.)

O rezidencii svojej rezidencii napísala Miriam Budzáková text  pre  internetový časopis o kultúre mloki.sk, v rámci rubriky #jenarezidencii. Úryvok z neho vám ponúkame tu v našom Blogu

V posledných rokoch som si prešla niekoľkými netradičnými performerskými zážitkami, vďaka ktorým som sa začala veľmi zaujímať o rolu diváka. Vždy ma zaujímalo, čoho je divák/čka schopný/á, do akej situácie sa spoločne dokážeme dostať. Ako performerka sa rada staviam do nepohodlnej roly, keď necítim komfort, ale som naopak neustále k niečomu nanovo stimulovaná. Nadchýna ma najmä práca so zadaním na javisku, ktoré nemá vopred daný priebeh, má danú len inštrukciu/smerovanie. Najviac ma na tom baví neznámo, pozorovať samu seba a to, ako dokážem v danej chvíli reagovať, čoho som schopná a čoho nie, kde sú moje hranice. Vzrušuje ma surovosť a nevedomie toho, čo sa môže stať. Vtedy cítim, že tvorím, experimentujem, skúšam a hľadám. Aj Peep show je týmto príkladom. Vyzýva diváka k preskúmaniu osobnej trpezlivosti a zároveň vytvára priestor interpretácie diela podľa vlastnej predstavivosti, uváženia a potreby. Skúmame a hľadáme spôsoby nahliadania na situáciu prostredníctvom špecifického priestorového riešenia, v ktorom sa ocitám. Zameriavame sa na vytvorenie performatívnej situácie, ktorá bude vice versa vychádzať z návrhu priestorového riešenia scénografie.

Po rezidencii v Brne som mala desať dní odpočinku/sťahovania sa do Viedne a 22. januára som zahájila druhý a posledný rezidenčný/skúšobný blok na Stanici Žilina-Záriečie v mojom domovskom meste. Bolo príjemné vstúpiť do prostredia, ktoré veľmi dobre poznám a zároveň z neho cítiť podporu a dôveru. Prvý deň sme zašli do OBI a opäť sa pustili do skladania scény, tentoraz aj s Dorotou Volfovou, ktorá mi pomáha s návrhom aj konštrukciou. Testujem, hľadám, čo by to mohlo byť. Inštalujem, skúšam a vypúšťam návrhy, natáčam, pozerám, premýšľam, pijem kávu, prokrastinujem, občerstvujem sa u našich, spím, nespím, strachujem sa a zároveň cítim radosť a nedočkavosť.

Najväčšou výzvou v tomto procese je pre mňa pozorovať a akceptovať, že sa dielo neustále vyvíja a mení. Ako sa prvotné plány a všemožné vizualizácie postupne okresávajú a tvarujú. Pýtam sa samej seba, či sa mám držať prvého plánu, alebo sa nechať viesť, vedieť pustiť, uvoľniť sa do nevedomia. Teraz vnímam, že je to skôr ponor do priestoru s nekonečnými možnosťami. A neustále sa mi vynárajú otázky: Ako to funguje? Kedy príde nápad? Je toto ono? Kedy sa mám rozhodnúť? Koľko potrebujem času? Musím skúšať tri mesiace alebo mi stačí týždeň? Miesia sa vo mne obavy z neznáma a zároveň cítim vzrušenie z ďalších dní. Som tvorkyňa aj performerka. O to zraniteľnejšie to pôsobí. Motor mi teraz poháňa túžba hľadať, čo ma zaujíma, čoho som schopná. Spozorovať, čo už viem a čo ešte neviem, čo možno nikdy nebudem vedieť a čomu sa práve učím. Veď to je peeping, ostávam v procese…

Cítim, že táto tvorba nemá jasnú a jedinú odpoveď/jediné riešenie. Nemá ani jasné hranice, jedine tie vytvorené scénou v priestore. A to mi príde celkom super. Som zvedavá a v napätí, čo sa z toho nakoniec vyvinie. Zostáva nám ešte pár dní do uvedenia diela, stále to celé ohmatávame, nahliadame, presúvame a zaostrujeme. Teraz vidím, že času je tak akurát. Okolie sa pýta: „Čo to teda bude? Na čo sa prídeme pozrieť?“ Sú zvedaví, to nám zatiaľ sedí…

Prvé uvedenie diela PEEP SHOW bolo u nás v sále S1 1. 2. o 19:00, prečítať si o ňom môžete na tomto linku.