Dana Tomečková vo výtvarkovom ateliéri / lektorská rezidencia 10. – 13. 3. 2025

Počas celého týždňa bola vo výtvarkovom ateliéri na rezidencii ako spolu-lektorka Dana Tomečková – umelkyňa, ktorá vo svojej tvorbe pracuje s krehkosťou, stabilitou a nestabilitou, trvácnosťou či dočasnosťou materiálu, hmoty, spojení, vzťahov. 

Viedla lekcie pre deti, PIDI Výtvarky pre najmenších a ich rodičov, a tiež kurz pre dospelých. Spolu s deťmi vytvárala papierové prostredia, schránky či odtlačky tiel a objektov, s dospelými zase akúsi mapu možností a nemožností, pocitov, vnemov, tu a teraz. Pod Dankiným vedením vznikol papierový vesmír – ľahký, krehký a šušťavý. Tiež nám ukázala, že aby sme niečo označili ako umelecké dielo, nemusí trvať dlhšie ako pár minút.

Dana Tomečková (1986, Bratislava) absolvovala VŠVU v Bratislave. Pracuje s objektom a inštaláciou a s textom, venuje sa tiež šperku.

“Fascinuje ma nestály charakter reality, jej nepolapiteľnosť, premenlivosť a klzkosť. Myslím si, že téma nestálosti nadobúda s pribúdajúcimi krízami na aktuálnosti a urgentnosti. Zaujíma ma, kde (a ako stabilne) stojí človek ako jednotlivec voči udalostiam a okolnostiam, ktoré nie vždy môže ovplyvniť, od osobných po celospoločenské.

Pracujem primárne so sypkými látkami a textom. Obe považujem za materiály, ktoré majú špecifickú váhu a napätie – sú aktívne, s možnosťami gradácie – klimaxu, katarzie – kolapsu.

Pri tvorbe objektov a inštalácií pracujem spôsobom “Chcem, aby sa niečo stalo”. Vytváram v priestore podmienky pre situácie, ktoré sama viem len čiastočne predvídať. Materiály vystavujem riziku na hranici ich vlastných možností. Tento prístup zapája rôzne formy tenzie – fyzickej, ktorá vzniká tlakom môjho tela voči hmote, a potom subjektívne pociťovaná tenzia – ktorú divák môže cítiť voči objektom. Tie emitujú pocit, že kedykoľvek môžu povoliť. Pracujem s paradoxom toho, že je nemožné postaviť niečo také krehké, ale predsa to drží, na krátky čas, v závislosti od viacerých premenných, vrátane mňa a diváka. Niečo, čo je na hranici existencie, takmer tu nie je, ale napriek tejto neistote existuje.

Moje objekty vnímam ako neukončené, majú skôr charakter performancie než statického objektu. Hmota sa neustále recykluje, opätovne používam tie isté materiály v inom kontexte a pridávam nové, takže ide o vlastne o nikdy nedokončenú vec a neukončený proces.

Niektoré moje inštalácie rátali aj s účasťou performerov/-riek, ktorí/é pôsobili ako aktivátori hmoty. Spoločne nás zaujímalo, ako podporiť udržateľnejšie a pozornejšie zaobchádzanie s hmotou a živými vecami, aké sú naše možnosti väčšej vnímavosti a citlivosti k prítomnosti.

V aktuálnej práci s textom (od roku 2022) rozvíjam intenzívnejšie vzťah medzi jednotlivcom (“Niekým”) a “Niečím”. “