Miesto, kde umenie začína hrou na koberci

Kde inde v Žiline sa počas filmu trojročné dieťa spokojne hrá na koberci, päťročné debatuje o tom, kto bol v rozprávke ten zlý, a rodičia sa pri káve možno prvýkrát za deň rozprávajú s dospelým človekom? Len na Stanici Žilina – Záriečie.

Jednou z ľudí, ktorí formujú tento prístup, je dramaturgička Barbora Jombíková. Pred dvoma rokmi by si ani nepomyslela, že súčasťou jej pracovného dňa budú detské divadlá či tvorivé dielne. Odkedy sa stala matkou, venuje sa okrem divadelnému a tanečnému programu na Stanici aj tomu detskému.

Nepovažovať deti za hlúpe

„Od chvíle, keď som sa stala matkou, lepšie chápem, čo deti potrebujú – čo ich zaujíma, čo radi jedia, ako dlho vydržia sedieť. Aj vďaka tomu dokážeme vytvoriť program, ktorý je skutočne pre nich,“ hovorí Barbora.

Či už ide o divadelné predstavenie, film alebo tvorivú dielňu, Barbora vždy kladie dôraz na kvalitný obsah, ktorý zároveň vytvára priestor pre detskú predstavivosť a kritické myslenie. „Vyberáme tie predstavenia, ktoré nechávajú deťom priestor pre vlastný zážitok, možno nechávajú niečo nedopovedané a tým umožnia, aby sa o tom ďalej rozprávali, napríklad s rodičmi,” vysvetľuje.

„Mám jednu formulku, ktorú rada hovorím,” usmieva sa Barbora. „Máme radi predstavenia, ktoré nepredpokladajú, že deti sú blbé. Že nevedia rozmýšľať, že nemajú názor. Deti nepotrebujú, aby im bolo všetko povedané priamo – kto je zlý, kto dobrý a kto vyhrá.”

Tento prístup sa prelína celým detským programom a Barbora dbá na to, aby do programu boli zaradené tie predstavenia, ktoré sú zaujímavé buď témou alebo spracovaním. „Sama veľa premýšľam nad tým, aký obsah sleduje moja dcéra. Chcela by som jej dopriať kvalitné, nádherné knižky a rozprávky. Ale snažím sa nebyť v tom až taká prísna. Je ešte malá, ale myslím, že už teraz má super vkus.”
 

Filmové pikniky namiesto tichého kina
Okrem divadelných predstavení – a zásadou je aspoň jedno divadelné predstavenie mesačne – nájdu deti a ich rodičia na Stanici aj filmové premietania. Detské filmové piknikovanie je vlastne premietanie pre najmenšie deti, ktoré sa ešte boja sedieť v tme kina a neobsedia po celé trvanie filmu. Na Stanici môžu počas sledovania filmu ležať na koberci, na vankúšoch, hrať sa, ale aj jesť a piť. „Keď sme si pozreli všetky pekné filmy pre malé deti posunuli sme to ďalej, a začali sme robiť aj kino pre staršie deti. Vstupné je lacnejšie ako v obchodných centrách, filmy hľadáme u našich distribútorov a premietanie v nedeľu o piatej. Človek si tak predĺži víkend a po filme sa ešte stihne navečerať a pripraviť sa do práce a školy,” približuje Barbora. 

Obľúbené sú aj pravidelné tvorivé dielne, animačné či výtvarné sympózia v lete, pidi ples, jednorazové umelecké workshopy a galerijné vzdelávanie v Novej synagóge pre školy.

Umenie nepočká, kým deti zaspia

Stanica však nie je len miesto pre deti, ale aj pre rodičov. Materstvo a rodičovstvo môže prinášať aj pocity osamelosti, a preto na Stanici existuje viacero možností pravidelného stretávania sa. Jedným z obľúbených formátov je pidi café: „Raz do týždňa otvoríme o dve hodiny skôr, rozložíme koberec a hračky a rodičom varíme kávu. Deti sa hrajú a prirodzene tu vznikne priestor porozprávať sa s inými rodičmi, ktorí prechádzajú podobnými výzvami,” približuje Barbora. Hovorí, že niektoré veci človek pochopí, až keď je sám rodičom – napríklad aký typ podpory rodičia potrebujú. „Cítime, že rodičia s deťmi chcú priestor, kde sa môžu stretávať, kde sa deti môžu hrať, kde nájdu kultúrny program a majú tam priestor pre svoju komunitu.”

Stanica je otvorená aj nápadom, ktoré prídu zvonku. Ak má niekto predstavu, ako by sa dal tento priestor zmysluplne využiť, tím Stanice tomu rád vychádza v ústrety. Deťom zo Špeciálnej základnej školy Jána Vojtaššáka prospieva občas zmeniť prostredie, a tak si tu robia vlastné filmové premietanie. Raz mesačne sa tu stretávajú aj náhradní rodičia – Barbora sama medzi nimi. „Ja som náhradná mama, som v komunite náhradných rodičov. Pravidelne sa stretávame a potrebovali sme väčší priestor, a tak sme oslovili Stanicu. Sme kultúrne centrum, ale sme aj komunitné centrum. Tieto dve roviny – kultúra a komunita – sa môžu vzájomne dopĺňať.”

Barbora si ako jednorodička uvedomuje aj to, aké náročné je zladiť prácu a rodičovstvo, ale aj kultúru. „Jeden z princípov, ktorý už v zahraničí funguje a chcela by som ho zaviesť aj do Žiliny, je tzv. parent-friendly culture (kultúra priateľská k rodičom). Rodičia majú problém dostať sa na kultúrne predstavenia, pretože väčšinou začínajú v čase, kedy už treba umývať zuby a ukladať deti na spánok. Nestačí sa však len posunúť predstavenie o hodinu, ide o systematický prístup, ktorého cieľom je zahrnúť rodičov, aj jednorodičov, medzi ostatných návštevníkov kultúrnych predstavení.”

Komunita, ktorá rastie spolu s deťmi

Ďalším veľkým cieľom do budúcna je pre Barboru a jej kolegyne a kolegov vytvárať viac programu pre násťročných. „Pre tínedžerov je toho veľmi málo, takže sa snažíme takéto predstavenia nájsť a zaradiť ich do programu. Napríklad sme mali predstavenie Bol raz jeden štát o vzniku demokracie a politickom systéme. Veľmi hravou, zábavnou formou pre deti od 10 do 13 rokov. Je to pre nás nová cieľovka a stále výzva osloviť aj toto násťročné publikum,” hovorí Barbora. 

„Na začiatkoch Stanice bola banda mladých ľudí, ktorí robili nezávislé a experimentálne formáty, ale aj oni potom časom mali deti. Stále sme predstavitelia nezávislého prúdu, neuvidíte tu Desmod ani Darinku Rolins, akurát tieto formáty už hľadáme aj pre deti. Chceli by sme byť miestom aj pre nich, prispievať k ich vzdelávaniu a formovaniu ich vzťahu k umeniu, spoločnosti, ale aj k sebe samým.” uzatvára Barbora.

autor textu: Ivana Balgová
fotky: Quentin Jourdet a archív Stanice