Aký rok zažil dobrovoľník Altin z Kosova na Stanici?

Rozhovor 11.01.2021 koordinátorky dobrovoľníkov Nienke Voorintholt s Altinom Gashim

Už od roku 2001 hosťujeme zahraničných dobrovoľníkov. Najmä vďaka programu Erasmus +

Európska dobrovoľnícka služba (EDS), teraz premenovaného na Európsky zbor solidarity (HSR).

Začíname postupne približovať jednotlivé životné príbehy dobrovoľníkov, ktorí za posledných dvadsať rokov zavítali do našej organizácie. 

Začneme s Altinom Gashim, ktorý práve dokončil svoj jednoročný dobrovoľnícky pobyt. Porozprávali sme sa o tom, aké bolo žiť v krajine neuznávajúcej Kosovo, o jeho rodine roztrúsenej po celej Európe, aj o zásadných dopadoch dobrovoľníctva na jeho život. 

Nestáva sa často, že by sme bežne v Žiline stretávali Kosovčanov. Pokiaľ viem, nikdy predtým sme dobrovoľníka z tejto krajiny nemali. Keď si povedal ľuďom, že pochádzaš z Kosova, aké otázky zvyčajne nasledovali a aké boli reakcie?

Často to vnímajú ako šok. Občas si to plietli, dokonca s Bieloruskom. Zvyčajne si ľudia neuvedomujú, ako je Kosovo v skutočnosti geograficky blízko. Delí nás iba Maďarsko a Srbsko.

Ako by si charakterizoval Kosovčanov?

V skutočnosti existujú rôznorodé typy Kosovčanov. Nedá sa to zovšeobecniť. Profil typického Kosovčana sa tiež veľmi mení s každou novou generáciou. Myslím si, že súčasné zmeny smerujú k lepšiemu. Čo sa týka náboženstva, 97% obyvateľov Kosova sú moslimovia. Avšak spôsob, akým vyznávajú svoje náboženstvo sa veľmi líši. Existujú konzervatívnejší ľudia, nájde sa však aj veľa liberálnejšie zmýšľajúcich veriacich. 

Často sme počuli príbehy o tvojich rodinných príslušníkoch žijúcich v rôznych krajinách. Vyzerá to, že tvoja rodina je roztrúsená doslova po celej Európe. Aká je najčastejšia motivácia opustiť Kosovo? Poznáš aj ľudí, ktorí sa vracajú? 

Stará generácia začala odchádzať už skôr ako začala vojna na Balkáne. Bolo to ku koncu éry bývalej Juhoslávie. Z Juhoslávie masívne odchádzali obyvatelia najmä v 90-tych rokoch po jej rozpade. Rozhodli sa odísť za lepším životom a štát sa zrútil. Z tohto dôvodu niektorí moji členovia rodiny odišli do Rakúska, Nórska alebo Švédska. Ďalší moji príbuzní odišli, keď začala vojna. Zostali nakoniec nadlho, aj keď sa vojna skončila a všetko sa postupne zlepšuje.

Pre tých, ktorí nevedia, vojna sa začala v roku 1998 a skončila v roku 1999. Teraz sa časy menia. Napríklad niekoľko mojich bratrancov by stále rado študovalo v zahraničí. Radi by tam istý čas aj žili, ale chcú sa potom vrátiť. Pre mňa je to teraz podobné. Prišiel som na Slovensko ako dobrovoľník a vytvoril som si tu nový domov. Stále mám však chuť odísť ešte študovať niekde inde v EÚ, lebo vzdelanie je lepšie ako v Kosove. Ale neskôr sa plánujem tiež vrátiť do Kosova. Mladá generácia má väčšie ambície vrátiť sa domov a prinavrátiť krajine život.

Aký vplyv má podľa teba migrácia a repatriácia na súčasné Kosovo?

Všetky rodiny, ktoré už usadili v iných európskych krajinách sa stretávajú v Kosove aspoň počas leta. Je vidieť, že deti vyrastajú v rôznorodom prostredí a ovládajú viacero jazykov. V rokoch 2000 až 2007 sa uskutočnil veľký európsky projekt UNMIK (Dočasná administratívna misia OSN v Kosove). Vďaka nej sme pomerne skoro zaviedli euro - v roku 2002. Ešte skôr ako niektoré nové členské krajiny EÚ, skôr ako Slovensko. Európska misia UNMIK mala z časti pozitívny vplyv aj na politické myslenie Kosovčanov a zásadný dopad pre mladú generáciu.

V čom vidíš výhody tvojho pobytu v EÚ? 

Bežne musíte stráviť aj tri mesiace vybavovaním a papierovaním, ak chcete ísť na dlhšie žiť do krajiny EÚ. Dokonca aj keď sa jedná iba o niekoľkodňovú návštevu, musíte absolvovať únavné množstvo byrokracie na veľvyslanectvách. Stojí vás to veľa času aj peňazí, aby ste vôbec mohli prekročiť hranice Kosova.  

Pre mňa sú najväčším lákadlom európske univerzity. Pre členov EÚ je pomerne ľahké študovať v zahraničí. Netýka sa to však Kosovčanov. Kosovo je síce európskou krajinou, ale ešte nie je členom EÚ. Európa mladým ponúka množstvo príležitostí. Osobne nevyčítam Kosovu, že neposkytuje dostatok príležitostí. Treba byť aktívny a hľadať si sám vhodné príležitosti v zahraničí. Ak niekto aktívne nevyhľadáva nové možnosti, akou je aj program európskeho dobrovoľníctva, je skutočne ťažké sa o tom pasívne dozvedieť. 

Tvojou vysielajúcou organizáciou v Kosove je Anibar. Táto organizácia každoročne usporadúva veľký festival animovaného filmu a celoročné sprievodné aktivity. Anibar je podobne ako Stanica členom európskej siete kultúrnych centier Trans Europe Halles. Práve vďaka tejto sieti sme nadviazali našu spoluprácu. Čo všetko prispelo k tvojmu príchodu na Slovensko v role dobrovoľníka?

V pozícii dobrovoľníka som sa ocitol už pri organizácii filmového festivalu animovaného filmu Anibar od roku 2016. Som totiž nadšencom animácie a rád som pomáhal najmä s workshopmi. Keď som v roku 2019 začal študovať, prestal som na festivale pracovať. Vtedy som sa zameral na môj vlastný rozvoj. Študoval som informatiku a popritom pracoval v Burger Kingu. Potom som na Facebooku uvidel výzvu, že Stanica hľadá dobrovoľníka a rozhodol som sa prihlásiť. Napokon, nemal som čo stratiť. Predtým, ako som pricestoval, som v skutočnosti Stanicu ani nesledoval, pretože som sa chcel nechať prekvapiť a zažiť veci na vlastnej koži. Prvá vec, ktorú som o Stanici po googlení našiel, bol požiar divadelnej sály S2 pod viaduktom Rondel. To bol dosť šok a ďalej som v hľadaní ďalších informácií ani nepokračoval.

Čo si sa o sebe počas pobytu na Slovensku dozvedel?

Začiatok v decembri 2019 bol fajn. Začal som sa prispôsobovať práci a celému dianiu na Stanici a Novej synagóge. V marci 2020 zasiahla koronová kríza. Všetci vtedajší dobrovoľníci Stanice sa rozhodli zostať na Slovensku - ja, Karolína, David, Marlene a Mario. Tri mesiace sme všetok čas trávili spoločne a pomáhali s opravami a vylepšovaním budovy Stanice a jej okolia. To mi prinieslo dostatok času na premýšľanie o sebe. Pomohlo mi to viac zistiť, kto som a robiť si ďalšie plány, zadávať si nové ciele. Dokonca som aj schudol, lebo som sa začal viac venovať svojmu zdraviu. Bola to pre mňa celé obrovská zmena.

Aký ďalšie dopady si zaznamenal?

Ročný dobrovoľnícky pobyt bol úžasným zážitkom. Veľa sa zmenilo v mojom spôsobe myslenia, ale aj na mojej životnej ceste. S dobrovoľníctvom som začal už dávno, ešte v Kosove. Nikdy som si však nepomyslel, že to raz povedie k ročnému pobytu v zahraničí. Po príchode som zažil najskôr kultúrny šok. Veľa vecí mi prišlo odlišných. Máte tu veľa možností a príležitosti, nielen pre Európanov, ale aj pre Slovákov.

Aké rozdiely a podobnosti si zistil?

Ľudia sú všade milí. V slovenčine sú niektoré výrazy a frázy podobné albánčine. Používame ich pomerne často. Toto je výsledok vplyvu slovanskej ríše. Doteraz som si neuvedomoval ich pôvod. Čo som tu nenašiel, sú ďalší Albánci, ktorí určite na Slovensku sú, iba ja som ich v Žiline nestretol.

Aktivity, do ktorých si sa zapájal, boli dosť veľa o manuálnej práci. Teraz si dokonca začal pracovať v slovenskej stolárskej firme. Rozmýšľal si o tomto aspekte? 

Zmysel dobrovoľníctva mal pre mňa zmysel hlavne v získavaní zručností. Najskôr som pomáhal na Stanici ako technik - nastavovanie svetiel, stavba pódií a práca na festivaloch. Pre divadelný festival Kiosk som pracoval na projekte sochára Juraja Gábora “Byt pre Limbovú”. Bola to v podstate tesárčina. Neskôr som začal viac pracovať v kultúrnom centre Nová synagóga. Tam som získal ďalšie zručností pri inštaláciami výstav. Vďaka spolupráci s inými technikmi a pozorovaniu spôsobu ich práce som zistil, že je to vlastne to, čo robím rád. Nie je to tak, že by som bol nútený robiť manuálnu prácu, ale cítil som k nej skutočný vzťah.

Ovplyvnilo to tiež tvoj budúci výber univerzity?

Vlastne áno, Stanica ma ovplyvnila pri budúcom zameraní sa na spoločenské vedy. To sa síce líši od terajšej práce, ale v spojení s ľuďmi bol pre mňa kultúrny manažment niečím krásnym. Na Stanici som stretol ľudí, ktorí ovplyvnili aj moje ďalšie zameranie. 

Čo by si po tvojich terajších skúsenostiach urobil pred rokom inak?

Ak si vopred neoveríte miesto, kam idete, môže to priniesť veľa prekvapení. Asi treba byť aj opatrný. Môže to byť riskantné. Ale nebál by som sa ísť do ďalších nových vecí - aj keď o nich veľa vopred neviem a ani dopredu netuším, kam ma dovedú. Vždy to bude obohacujúce. 

Čo by si odkázal novoprichádzajúcim dobrovoľníkom zo zahraničia?

Určite si to užite. Skúste sa o sebe dozvedieť viac. Dobrovoľníctvo treba vnímať ako životnú zmenu. Nesúvisí to len s odchodom do inej krajiny a prácou v inej organizácii. Je to aj o spoznávaní samého seba. Buďte čo najviac otvorení voči iným ľuďom.

Chcel by si ešte na záver niečo dodať?

Aj keď som z krajiny, ktorá je dosť uzavretá a tradičná, som presvedčený, že nájdem skvelých ľudí aj v tom najvzdialenejšom kúte sveta. Všade sú totiž ľudia, ktorí chcú pre komunitu urobiť niečo navyše. Domov je len o pocite, ktorý máte. Keď som sem prišiel, cítil som sa ako doma. Bolo to vďaka všetkým ľuďom zo Stanice. Bývalej kolegyni Baške som každodenne vďačný, pretože mi naďalej pomáha, aj keď som už s dobrovoľníctvom na Stanici skončil. Veľmi mi pomohla napríklad riešiť byrokratické problémy spojené s vybavovaním predĺženia môjho pobytu na Slovensku a pracovného povolenia.

Ďakujeme za podporu